Sociálne poľnohospodárstvo v zahraničí – 1. časť

Historicky, poľnohospodárske a vidiecke organizácie v celej Európe vyvinuli iniciatívy a postupy podporujúce rôzne formy solidarity, sociálnej pomoci a sociálneho začlenenia. Konkrétne môžeme hovoriť o sociálnom poľnohospodárstve (alebo o “care farming” alebo “green care”) ako poľnohospodárskych postupoch zameraných na podporu rehabilitácie, vzdelávania, starostlivosti a k integrácii znevýhodnených ľudí (tj. s duševným a telesným postihnutím, odsúdení, osoby so závislosťami, maloletí, migranti), ale aj postupoch, ktoré podporujú služby vo vidieckych oblastiach pre špecifické cieľové skupiny, ako sú deti a starší ľudia. V európskom kontexte, sociálne poľnohospodárstvo môže byť brané buď ako tzv. “retro inovácia” alebo ako nový trend. V celej vidieckej Európe je rozsiahle a bohaté dedičstvo poľnohospodárskych rôznorodostí – zdedených z minulosti alebo vytvorených nedávno – ktoré sa vyznačujú charakteristickými a pevnými vzťahmi medzi poľnohospodárskymi praktikami sociálnej inklúzie. Pochádza z tradičných vidieckych systémov samosprávy, ktoré boli dobre zavedené vo vidieckych oblastiach pred modernizáciou poľnohospodárstva a zvýšením verejného systému sociálneho zabezpečenia. V skutočnosti, tradičný spôsob poľnohospodárstva vždy slúžil aj ako spôsob zapojenia vylúčených osôb do vidieckych komunít, nie iba v rámci domácnosti. Napríklad v 70tych rokoch v mnohých európskych krajinách v rámci postupného vzniku hnutí proti priemyselnej spoločnosti či urbanizácií, mnoho náboženských komunít, prisťahovalcov či mladých ľudí znovuobjavilo sociálny rozmer poľnohospodárstva. Vďaka týmto transformačným procesom došlo k šíreniu sociálneho poľnohospodárstva rozličnými spôsobmi. V rámci rozličných kontextov (potreby ľudí, situácie v rámci regiónov), sociálne poľnohospodárstvo mohlo fungovať ako prostredník na rozhraní viacerých sfér – poľnohospodárstvo, spoločenský koncept, vzdelávanie, práca, sociálna inklúzia a zdravotnícky sektor.

V Taliansku, uzavretie psychiatrických liečební a následná snaha o začleňovanie týchto ľudí do spoločnosti cez komunity malo za následok rozmach nových poľnohospodárskych praktík v duchu spoločenskej ochrany a inklúzie. V Nemecku zase takéto štruktúry začali vznikať za účelom pomoci chudobným ľuďom, keďže farmy boli ideálnym miestom, kde sa dala spojiť zároveň produkcia jedla a možnosť zamestnať znevýhodnených ľudí. Z tohto sa postupne vyvinuli tzv. chránené dielne zamestnávajúce znevýhodnených ľudí, ktoré fungujú dodnes. Od 70tych rokov sa v Nemecku taktiež začali rozvíjať aj ďalšie podobné iniciatívy, a ďalší veľký nárast prišiel v 90tych rokoch, kedy narástol dopyt po organických potravinách a ľudia sa začali viac zaujímať o environmentálne témy. V Holandsku a Írsku, praktiky sociálneho poľnohospodárstva začali pôvodne vznikať v náboženských či antropozofických komunitách. Vo Flámsku, psychiatrické liečebne a väznice začali zapájať svojich chovancov do poľnohospodárskych prác cez siete fariem ochotných spolupracovať s takýmito ľuďmi. Podobne to bolo v Slovinsku v 90tych rokoch. Vo Francúzsku, politika sociálnej inklúzie v zamestnaní viedla k zvýšenému využívaniu poľnohospodárskych zdrojov kooperatívnym spôsobom. Sociálne poľnohospodárstvo je dnes dynamicky sa rozvíjajúcou oblasťou, ktorá si získava pozornosť z viacerých strán a rozvoj je znateľný hlavne v krajinách, v ktorých sa jedná o právne podchytenú a formalizovanú záležitosť v rámci sociálneho systému štátu. Napríklad v krajinách severnej Európy, sociálne farmárčenie je považované za bežnú súčasť diverzifikácie poľnohospodárstva, a je plne podporované a hradené štátom v rámci poskytovania verejných služieb a zdravotnej pomoci. Napríklad v Nórsku vo vidieckych oblastiach sú takto na celoštátnej úrovni realizované projekty alternatívneho vzdelania mládeže na stredných školách. V Holandsku, je sociálne poľnohospodárstvo legálnou súčasťou sociálneho systému v rámci poľnohospodárskej politiky štátu. V niektorých ďalších európskych krajinách – Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Taliansko – je sociálne poľnohospodárstvo zastrešované odlišným spôsobom. Základňu sociálneho poľnohospodárstva netvorí štát, ale občianska spoločnosť a komunitné iniciatívy ľudí, ktorí veria v etické hodnoty sociálneho poľnohospodárstva. Vo Francúzsku, organizácia sociálneho poľnohospodárstva prebieha rozličnými spôsobmi v rámci naplnenia potrieb znevýhodnených ľudí. Zastrešenie má obvykle na starosti nejaká asociácia, a zameranie môže byť pestré, od sociálnej inklúzie či začlenenia do pracovného trhu až po participáciu na rodinnom živote. V Španielsku a Portugalsku tieto iniciatívy pochádzajú od sociálnych pracovníkov zaoberajúcich sa znevýhodnenými osobami v predmestských oblastiach. V Taliansku tieto iniciatívy silnejú od roku 2003 vďaka sociálnym pracovníkom, asociáciám dobrovoľníkov a súkromným farmárom spôsobom vzájomnej spolupráce.

Posledné desaťročie, záujem o sociálne poľnohospodárstvo narástol vo viacerých krajinách, hlavne v európskych. Dôsledkom toho je, že v mnohých európskych krajinách môžeme nájsť príklady, kde je sociálne poľnohospodárstvo praktizované. Taktiež sa preukázalo, že takáto spolupráca v rámci poľnohospodárstva alebo v rámci vidieckeho života všeobecne má pozitívne dôsledky na ohrozené spoločenské skupiny či jednotlivcov. Rôznorodosť prístupov nielen v rámci Európy ale celosvetovo má za následok fakt, že nie je až tak ľahké jednotne definovať sociálne poľnohospodárstvo. Sociálne poľnohospodárstvo prekvitá prekvapivo silno a pestro v krajinách EÚ, kde sa to vyvinulo v rozličných spoločenských a kultúrnych kontextoch. Sociálne poľnohospodárstvo tu prišlo zdola, od civilnej spoločnosti, a jeho etika bola inšpirovaná prístupom miestnych ľudí. Praktiky sociálneho poľnohospodárstva sa takto objavili všade v európskom vidieku vďaka priekopníckym iniciatívam miestnych ľudí. Tí sa obvykle sami za seba snažili zmeniť prostredie okolo seba. Obvykle sa takéto iniciatívy rodia z komunitnej etiky, ktorá nie vždy musí byť v duchu logiky podnikania a obvykle je v kontraste s individualistickou “modernizáciou”. Niektoré z týchto experimentov zlyhali, zatiaľ čo ďalšie boli úspešne dotiahnuté a ďalej sa vyvíjali a umožnili facilitovanie organizovania riešení, ktoré sa dnes stávajú stále zaujímavejšie. Vďaka svojej motivácii, títo aktéri začali formovať nové riešenia schopné čeliť špecifickým potrebám miestnych sociálne slabých skupín obyvateľstva (Scarpellini and Di Iacovo, 2010).  Na príkladoch z rozličných európskych krajín si môžeme ukázať niektoré spoločné znaky a odlišnosti, ktoré tu sú v prístupe k sociálnemu poľnohospodárstvu. Podobnosti sa väčšinou týkajú cieľov a spôsobov používania poľnohospodárskych zdrojov tak, aby to viedlo k multifunkčnému poľnohospodárstvu. Odlišnosti sa zase odvíjajú od rozličných prostredí, v ktorých sú tieto praktiky vykonávané, obzvlášť v kontexte sociálnych systémov, ktoré sa líšia od krajiny ku krajine. Tak či onak, vo väčšine projektov sú prítomné dva dôležité prvky: silná motivácia zúčastnených, s ktorou prichádza aj pocit zodpovednosti a nový systém miešajúci voľný trh, sociálny štát a reciprocitu. V mnohých európskych krajinách narastá záujem o sociálne poľnohospodárstvo aj kvôli reformám sociálneho systému a nedostatku peňazí na riešenie takýchto tém.

Sociálne poľnohospodárstvo bolo analyzované v EÚ v rámci stratégie Európa 2020. Identifikácia praktík sociálneho poľnohospodárstva a otvorenie diskusie na túto tému takto pomáha zapájať nové subjekty (napr. súkromné farmy) a zviditeľňuje iniciatívy, ktoré by ináč ostali nepovšimnuté. V rámci Európy je zjavné, že práve usporiadanie sociálneho systému v tej ktorej krajine má asi najvýraznejší vplyv na to, ako sa v ktorej krajine sociálne poľnohospodárstvo vyvinulo. Výskum tiež ukazuje, že sociálne poľnohospodárstvo je dôležité tak v krajinách s intenzívnym poľnohospodárstvom ako je Holandsko a Belgicko, tak aj s v krajinách s farmami s menšou rozlohou ako Nórsko a Taliansko. Rozdielne kategórie Green Care fariem nachádzame v Taliansku, Slovinsku, Rakúsku, Belgicku a Holandsku. Vo všetkých týchto krajinách sa kategórie odvíjajú najmä od rovnováhy medzi sociálnou starostlivosťou a poľnohospodárskou výrobou. Rozdiely sú v orientácii buď viac na sociálnu starostlivosť alebo poľnohospodársku výrobu. Pre toto rozlíšenie sa používajú rôzne terminológie: rodinné farmy oproti sociálnym družstvám v Taliansku; tradičné domácnosti v porovnaní s ošetrovateľskými zariadeniami v Rakúsku; nezávislé farmy spolupracujúce so zdravotníckymi inštitúciami oproti inštitucionálnym farmám v Belgicku, Holandsku a Slovinsku. Rozmanitosť existuje aj v cieľových skupinách. V Nórsku sú dominantné deti a psychiatrickí klienti, vo Švajčiarsku a vo Švédsku zraniteľné deti. Skúsenosti v Belgicku, Holandsku a Taliansku ukazujú, že poľnohospodárske podniky poskytujúce ekologickú starostlivosť môžu byť dobrým prostriedkom pre rozmanitosť cieľových skupín, ako sú ľudia s duševnými problémami, ľudia so závislosťami, starší ľudia s demenciou, osoby s autizmom, dlhodobo nezamestnaní, osoby s vyhorením a väzni. Ciele sa líšia od ponuky denného zamestnania, pracovného tréningu, sociálneho začlenenia, rehabilitácie, vzdelávania, miesta na živobytie a špecifických terapeutických cieľov.

V celej Európe existuje široká škála činností sociálneho poľnohospodárstva vďaka niekoľkým súvisiacim prvkom: finančným zdrojom pre sociálnu oblasť; typom ubytovania, od dennej starostlivosti až po životné a pracovné komunity, v ktorých žijú spoločne používatelia služieb a odborníci; profesionálnym zázemím ľudí pracujúcich na farme a inštitucionálnym základom farmy. Ten sa pohybuje od súkromných fariem alebo mimovládnych organizácií až po rôzne cirkevné a antropozofické iniciatívy a komunity Camphill, ktoré kombinujú biodynamické poľnohospodárstvo s prístupom Rudolfa Steinersa k liečebnému vzdelávaniu. Dá sa identifikovať pomerne široká škála motivujúcich faktorov aktérov a iniciatív sociálneho poľnohospodárstva. Od zavedenia dodatočného príjmu pre farmu, poskytovania možnosti pre manželku farmára pracovať z domu; k nájdeniu novej oblasti činnosti smerom k ideálnym motívom na zmenu spoločnosti, t.j. kombináciou sociálnych aktivít s komunitou podporovaným poľnohospodárstvom (CSA) alebo ich integrácia do eko-dedín. Napríklad v Nemecku je pre mnohých aktérov dôležitá “autentickosť”, v tom zmysle, že sociálne poľnohospodárstvo by malo byť “skutočným poľnohospodárstvom” – farmou, ktorá pestuje jedlo a neposkytuje len sociálnu starostlivosť. V tomto zmysle sa vývoj sociálneho poľnohospodárstva v európskych krajinách navzájom líši. Napríklad v Holandsku mnohé existujúce farmy poskytujúce sociálnu starostlivosť neprodukujú žiadne potraviny. Zároveň je v Holandsku sociálne poľnohospodárstvo pozitívne vnímané verejnosťou, návštevy holandskej kráľovskej rodiny na sociálnych farmách pomáhajú veľkej mediálnej reakcii, green care je pre médiá “vďačná a príjemná téma”. Organizácie poľnohospodárov majú svoje vlastné podporné centrá, ktoré poskytujú poradenstvo poľnohospodárom a umiestňujú užívateľov na farmy. V Nórsku si vláda uvedomila príležitosť udržať vidiecku krajinu živou tým, že podporuje rodinné farmy integrujúce sociálnu starostlivosť. Rôzne ministerstvá pracujú spoločne na podporovaní aktivít sociálneho poľnohospodárstva  efektívnym spôsobom, čo sa často v iných krajinách nevyskytuje. Na druhej strane, najmä v krajinách, v ktorých sa finančne podporuje green care, častejšie sa objavujú napodobeniny: poľnohospodári, ktorí objavujú green care ako zaujímavý druh podnikania len pre dodatočný príjem. Zabezpečenie kvality sa preto stáva problémom a je potrebné pracovať na spoločných cieľoch v sociálnom poľnohospodárstve, aby sa zabezpečil vysoký štandard služieb. V súčasnosti je koncept radikálne reformovaný inovatívnym a neustále sa meniacim spôsobom. S cieľom vybudovať životaschopnú sieť (Barnes, 2007) je dôležité sprevádzať formálne a profesionálne systémy sociálnych služieb s rozsiahlym systémom neformálnejších vzťahov. Okrem toho by neformálne systémy mali zlepšiť schopnosť lokálneho prostredia zahrnúť a zvýšiť príležitosti pre slabších aktérov. Zdá sa, že v krajinách, ktoré majú z poľnohospodárskeho sektora významné finančné prostriedky a podporu, je počet sociálnych fariem vyšší. Je vyšší vzhľadom na úroveň uznania, ktorú odvetvie získalo, alebo preto, že poľnohospodársky priemysel, ktorý bol vystavený ťažkostiam, v nich vidí ďalší životaschopný tok príjmov a posilnenie vnímania poľnohospodárov zo strany verejnosti.